Známe príslovie hovorí - Vidieť Neapol a zomrieť-. Podobné slová by sme mohli použiť aj pri Florencii. Len máloktoré mesto môže ponúknuť také množstvo architektonických skvostov, kultúrnych pamiatok či umeleckých diel ako Florencia, je galériou pod holým nebom. Poslucháči talianskeho jazyka, Jazykovej školy v Spišskej Novej Vsi, chceli vidieť najkrajšie mesto na svete na vlastné oči a stráviť v ňom pár dní. Z Bratislavy sme odlietali 29. apríla 2010 ...

Florencia mala moc, peniaze i veľkých rodákov a osobnosti, ktoré aspoň časť života prežili práve tu. Bohatá kupecká a bankárska rodina Medici, Dante Alighieri, Boccaccio, Petrarca, Giotto, Brunelleschi, Donatello, Botticelli. Veľké mená sa tým zďaleka nekončia, stačí spomenúť slávnu trojicu umelcov Leonardo da Vinci, Michelangelo Buonarotti a Raffaello Santi. Všetci ešte viac vyšperkovali špičkové objekty a posilnili sebavedomie i ducha tohto nádherného mesta. Niektoré pozostatky histórie nezmaže ani čas. Nezabúdajme, že Florencia bola v stredoveku neobyčajne silným mestom, riadeným bohatými rodmi a kolískou bankovníctva. V rokoch 1865 - 1871 bola dokonca hlavným mestom zjednoteného Talianska.

Najznámejšie miesto v celej Florencii je pravdepodobne námestie Piazza del Duomo a priľahlé námestie Piazza San Giovanni. Oddeľuje ich krstiteľnica - Baptistérium San Giovanni, postavená na prelome 4. a 5. storočia. Do kaplnky sa vchádza tromi bronzovými bránami - južnou, severnou a východnou. Našej pozornosti sa tešila  najmä východná brána od Lorenza Ghibertiho, známa pod názvom Porta del Paradiso – Brána do raja . Je to skutočne majstrovské dielo, ktorého obe krídla sú rozdelené na desať častí zobrazujúcich výjavy z Biblie.  Všimnite si tú hru detailov...

Dominantou celého komplexu je katedrála Santa Maria del Fiore. Táto úchvatná stavba, na ktorej sa práce začali v roku 1296, je dielom viacerých majstrov: Giotta, Andrea Pisana či Francesca Talentiho. Katedrála je obložená zeleným, bielym a ružovým mramorom, vďaka čomu pripomína obrovskú vežu zo slonoviny.  V jej tieni sa človeka zmocňuje pocit bezvýznamného ľudského mravčeka. Rozhodne stojí za námahu vystúpiť schodiskom do kupoly katedrály - Brunelleschiho diela z rokov 1420 až 1434. Výhľad na celé Staré mesto je prekrásny. V hĺbke kľukatia úzke uličky ako pestrofarebné hady. Výškou presahuje Dóm už len vedľajšia, 84 metrov vysoká Giottova zvonica

Do Gallerie degli Uffizi sme sa tešili, boli sme veľmi zvedaví. Je jednou z galérii obsahujúcich prierez výtvarného umenia v talianskej Florencii a jednou z najznámejších galérií na svete. Leží hneď pri rieke o a čakanie v rade pri vstupe môže zabrať aj niekoľko hodín. My sme mali šťastie, nemuseli sme čakať. V Gallerii degli Uffizi sme videli výtvarnú tvorbu od antického Ríma po barok. Medzi slávnymi autormi, ktorých diela sú v tejto galérii vystavené, sú Giotto, Beato Angelico, Masaccio, Piero della Francesca, Sandro Botticelli, Leonardo da Vinci, Lucas Cranach, Albrecht Dürer, Michelangelo Buonarroti, Raffaelo Sanzio, Tizian, Paolo Veronese, Peter Paul Rubens, Caravaggio, Rembrandt a iní. Vôbec sme neboli unavení, naopak, umenie nám odovzdalo niečo zvláštne, pocítili sme v duši neobyčajný pokoj a povznesenie.

Rozhodli sme sa, že súčasťou nášho výletu do Florencie bude aj jednodňová prechádzka po Siene a neľutovali. V Siene sme prežili prekrásny deň. Mesto je obklopené kopcami, olivovými hájmi a vinicami Chianti. Po krátkej prechádzke uličkami a letmého zoznámenia sa s námestím, sme vstúpili do Dómu. Dlho sme nič neprehovorili, ale keď sme vyšli von, obdivujúc tento architektonický skvost zvonku, povedali sme si: „Je to vôbec možné? Dokážu ľudské ruky vytvoriť takú krásu?“

Do Sieny je ťažké sa nezamilovať, aj keď prespíte na dlažbe námestia celé popoludnie. Ale práve v tom to je. V Siene je najkrajšie námestie, volá sa  Piazza del Campo. Tu by mohli spisovatelia napísať novú Ľudskú alebo Božskú komédiu. Toto námestie žije svoj vlastný život celé stáročia. Dlažba z 13. storočia, z kociek v tvare rybej kosti, je zachovaná v takom stave, aký by súčasní stavitelia námestí nedokázali stvoriť ani pri najlepšej snahe. Dnes sa šetria peniaze, čas, energia a potom je z toho výsledok, že sa tvorí len pre okamih z hľadiska dejín. Celé námestie je v tvare mušle, takže odvšadiaľ vidíte všetko ako na dlani. Ľudia tu stoja, sedia, ležia, presúvajú sa z miesta na miesto, obdivujú paláce okolo námestia, pijú kávu, oddychujú, rozprávajú sa. Máte možnosť tu sledovať jednotlivcov i celé skupiny. Máme ťa radi Siena, určite sa ešte uvidíme...

Poznáte ho? Je to DÁVID. Michelangelo ho začať tesať keď mal 26 a skončil keď mal 29 rokov. So základňou má socha výšku viac ako 4 metre a je všeobecne považovaná za príklad znovuzrodenia gréckych a rímskych vzorov, prispôsobených modernému svetu. Stáli sme pod ním a dívali sme sa! Istota tvarovania svalov, pochopenie anatómie … Uvedomili sme jednu vec: Michelangelo bol bezvýhradne oddaný svojmu remeslu. Samotár, tvrdý sám na seba, nikdy si nevšímal ako dlho pracuje. Strácal sa vo svojom umení a nenávidel akékoľvek vyrušenie. Neúprosná cesta za ideálom, ktorý by ho upokojil bola ústrednou črtou jeho povahy a najvýraznejšie sa prejavuje práve na Dávidovi. 

Florencia sú aj zelené záhrady. Nachádzajú sa za palácom Pitti a sú jedným z najskvostnejších parkov v Európe. Boli založené pre Eleonóru di Toleda, manželku Cosima I. de Medici. Navštívili sme záhrady Boboli. Sú dokonalým príkladom renesančnej parkovej výstavby. Obdivovali sme bazény, fontány, geometrické hranice, stromové aleje, umelú jaskyňu a hviezdicovitú Forte di Belvedere. Záhrady Bovoli sa vytvárali v niekoľkých etapách a na ich kráse sa podieľali predovšetkým Bartolomeo Ammanati, Giorgio Vasari a Bernardo Buontalenti. Vieme, že šľachta v tieni zelene hľadala predovšetkým ochranu pred toskánskym slnkom. Našťastie horúčavy neboli, ale pokoj tam bol nebeský... 

4. mája sme leteli domov. Náš výlet do Talianska sa skončil, ale my veríme, že prídu ďalšie a už teraz sa tešíme. Venujeme práci stále viac času a nezostáva nám na to, aby sme sa obzreli okolo seba. Náš čas vypĺňa množstvo vecí, ktoré sú vlastne povinnosťami.  Určite má zmysel vyjsť z rytmu života, oddýchnuť si a upokojiť sa. Iba tak objavíme malé, ale krásne radosti života.  

Milí poslucháči talianskeho jazyka. Učme sa taliančinu, tešme  sa a spomínajme na nezabudnuteľné chvíle, ktoré sme vo Florencii prežili.

Vedeniu Jazykovej školy patrí naša veľká vďaka za podporu nášho výletu, bez nej by to nešlo.

Fotogaléria: